Kánonickú vizitáciu (návštevu) farnosti a kostolov v komitáte (stolici) Nitra vykonal v roku 1560 Michal Zeghedin.
Dechtice sú zahrnuté medzi farnosti dekanátu (vicearchidiakonátu) Čachtice (Czeythe).
Latinský zápis vizitácie Dechtíc preložený do slovenčiny znie: „Zemepán Dechtíc je Krištof Orság. Kostol je zasvätený svätej Kataríne. Farárom je Michal Jacz, ordinovaný (vysvätený za kňaza) v Bratislave sufragánom (pomocným biskupom) päťkostolského biskupa, dôstojným pánom Františkom.
So slúžkou nažíva ako s manželkou. Tá nemá jeho priezvisko, no v skutočnosti mu poskytuje manželskú povinnosť.
Kostol má v dobrom poriadku, zachováva sviatosti, liturgiu (ceremónie) a udržuje dôstojnú výzdobu kostola. Pochváliť ho treba za iné mravné činy (cnosti).
V Dechticiach je aj druhý kostol, na stráni kopca medzi vinohradmi, zasvätený Všetkým svätým. V tomto kostole sa konáva len tichá (čítaná) omša jeden raz do roka a to v deň posviacky chrámu.
V kostole niet žiadnych liturgických odevov a zariadenia, lebo často sa tu potĺkajú zbojníci.“
Tu treba povedať, že vizitátor dal dechtickému pánu farárovi dobré vysvedčenie. Už som spomenul, že to boli roky úpadku náboženského života. Zanedbával sa aj celibát. V tom čase to však veriaci tolerovali. Veľa farárov nezachovávalo celibát (život bež ženy), no inak boli horlivými pastiermi zverených farníkov. Nebol to vtom čase ešte prejav prechodu farára na pozície lutherskej reformácie. Samotní predstavitelia štátu na čele s kráľom Ferdinandom I. žiadalo otcov Tridentského koncilu i samotného pápeža o možnosť zrušenia celibátu a možnosť prijímania (Eucharistie) pod obojím – pod spôsobom chleba a vína. Kým prijímanie pod obojím koncil povolil, o zrušení celibátu sa ani nerokovalo.
Kňazov – farárov, ktorí porušovali celibát, alebo boli podozriví z jeho porušovania, povolali na biskupské synody v snahe obnoviť celibát. Väčšina farárov prijala rozhodnutia synody, časť nie, niektorí opustili farnosti.
Pomery v Dechtickej farnosti pred tlakom lutherskej reformácie boli sčasti odlišné. Opustenie usadlostí boli sčasti kolonizované chorvátskymi utečencami pred inváziou a okupáciou Bosny a Chorvátska. Iné usadlosti zaujali koncom 16. a začiatkom 17. storočia anabaptisti – novokrstenci, habáni, ktorí svojím vierovyznaním predstavovali osobitný fenomén kresťanskej reformácie. Nemožno však vylúčiť lutherskú reformáciu v Dechticiach, uplatňujúcu sa však až koncom 16. storočia.
Pavel Jedlička v knihe Malokarpatské pamiatky uvádza, že podľa jedného svedectva bola v Dechticiach v polovici 16. storočia protestantská alebo anabaptistická obec. V liste grófa Tomáša, napísanom v Smoleniciach roku 1606, je aj údaj dechtického farára Alberta Bohdanovského (Bogdanócziho), že dávnejšie v čase „kacírskych farárov“ sedliaci odcudzili obom dechtickým kostolom niekoľko pozemkov. Pavel Jedlička údaj „dávnejšie“ interpretuje ako polovicu 16. storočia, kedy v Dechticiach mali byť protestantskí duchovní.
Podľa Květy Kučerovej „možno predpokladať, že Chorváti došli do Dechtíc v druhej polovici 16. storočia. Boli tu ešte aj na začiatku 17. storočia.“ Aj urbár z roku 1614 svedčí, že v obci boli aj Chorváti. Dechtická farnosť mala aj kňazov – farárov s chorvátskymi menami (Ján Turkovič, Matej Biskupič). V roku 1614 tu boli chorvátske rody: Dečanič, Demitrovič, Mikovič, Horvatič, Mancovič a iné. Väčšina mien však bola slovenská. Práve prítomnosť chorvátskych kolonistov v dechtickej farnosti dosvedčuje, že lutherská reformácia tu nemohla mať väčší a trvalejší úspech. Aj prítomnosť anabaptistov – habánov, podporovaných zemepánmi – nepriala lutherskej forme reformácie.
O habánoch – anabaptistoch je napísaných viac štúdií a statí. Aj o anabaptistoch habánoch v Dechticiach. Dechtickí habáni sa zaoberali remeslom, ale aj roľníctvom. Zväčša však boli hrnčiarmi a džbánkarmi.
Pavel Jedlička podáva ich náboženský život takto: „Anabaptisti, čiže opakujúci krst, žiadali od svojich príslušníkov opätovný krst, pretože podľa nich krst detí je neplatný. Vedúci tvrdili, že od Boha dostali bezprostredné zjavenie k viere, akú vyznávajú. V súlade s protestantmi učili, že zmysel Svätého písma vysvetlí Boh každému zvlášť. Hlásať slovo Božie a vysluhovať sviatosti mal každý brat, či každá sestra. Pôvodcom tohto učenia bol Tomáš Münzen, Mikuláš Storch a Marek Cellarius. Ich učenie sa dostalo na Slovensko zo Švajčiarska a Holandska cez Čechy a Moravu. Hlásali zásadu spoločného majetku, čo podrývalo hospodárske ustanovizne. Za ich postoj bývali niekedy aj prenasledovaní.
Z hľadiska školského a náboženského, chlapcov vyučovali muži, dievčatá ženy v oddelených školských miestnostiach. Keď sa deva vydala inam než do spoločného domu, do vena dostala iba šaty. V každej dedine mali hlásateľa Božieho slova, zvoleného spomedzi starších. Do kazateľského úradu ho uvádzali kladením rúk. Ten prijímal nových členov do náboženskej obce, krstil ich a starších z bratov poučoval o viere. Okrem nedele nemali iného sviatku. Ich duchovný udeľoval „večeru Pána“ pod obojím spôsobom.
Anabaptisti okresu mali jedného spoločného pastora – biskupa, ktorý bol zároveň ich najvyšším svetským predstaveným.
O návrat anabaptistov do katolíckej Cirkvi horlivo pracovali: arcibiskup – prímas Slepčiansky (Selepcsényi), jezuiti, kapucíni, františkáni, arcibiskup Barkóczi, ktorý mal úspech začleniť ich do katolíckej cirkvi.
Kolektívne hospodárenie habánskych dvorov sa začalo rozkladať v druhej polovici 17. storočia. Posledné zvyšky ich spoločného vlastníctva odstránila kráľovná Mária Terézia.“